Bojisko v stredoveku: Taktika

Ďaľší mesiac je za nami, a ako som už v minulom dieli spomínal, dnes si priblížime taktiku pechoty. Snáď to pre Vás bude opäť zaujímavé čítanie :-)

Taktika pechoty

Taktika pechoty bola v rannom stredoveku veľmi prostá - vojská mali za úlohu preniknúť čo najbližšie k nepriaľovi, kde potom prebehol otvorený boj - boj muža proti mužovi. V tomto období nebola ešte rozvinutá jazda - pechota zohrávala v bojoch najdôležitejšiu funkciu -na nej závisel výsledok bitky. A národy si to uvedomovali, preto stále vymýšľali a zefektívňovali svoje taktiky. Napríklad franská pechota bola vycvičená vrhať na nepriateľa sekery zo vzdialenosti niekoľko desiatok metrov. Výsledkom bolo narušenie bojových radov nepriateľa, a franskí bojovníci mali následne pri boji z blízka značnú výhodu, ktorú dokázali využiť.

Za zmienku však stojí aj jeden z najznámejších, a celkovo jeden z najuznávanejších národov tej doby - Vikingovia. Tí sa spoliehali v bojoch hlavne na svoju zúrivosť a veľkú silu. V istých spisoch sa dokonca uvádza, že pred každým bojom si zvykli vypiť zvláštnu zmes z hríbov - muchotrávok, ktorá v nich mala údajne vzbudiť zúrivosť. Tou boli Vikingovia povestní.

Vzostup rytiersta však na určitú dobu pešiakov zatlačil do úzadia. Hlavný dôvod bol, že pechotu toho obdobia tvorili hlavne sedliaci, ktorí boli len veľmi chabo vyzbrojení, a bez výcviku nemohli konkurovať dobre vyzbrojením rytierom, ktorí mali častokrát výhodu aj vo výške - na koňoch boli ako jazdci oveľa vyšší ako hociktorý pechotný vojak. A keďže jazda sa neustále vyvíjala, musela sa pechota prispôsobiť tomuto vývoju, aby mala šancu sa proti jazde ubrániť.

Taktiky bojov pechoty proti jazde

S nanajvýš zaujímavou taktikou prišli v tej dobe Sasi a Vikingovia. Tí vyvinuli obranný postoj, tzv. ,,štítovú hradbu". Tá pozostávala v tom, že muži si nastúpili do radu tesne vedľa seba a pred sebou držali dlhé štíty. V druhej ruke držali koly a kopije. Táto taktika bola účiiná nielen proti jazde, ale vďaka štítom aj proti lukostrelcom, a našla uplatnenie hlavne v horských terénoch, napríklad Švajčiarsko či Škótsko, kde nebol dostatok surovín na táborenie armád s ťažkou jazdou. V týchto oblastiach sa dokonca našli spôsoby boja s minimom, alebo aj žiadnou jazdou. Obe armády sa pritom spoliehali na to, že nepriateľskí velitelia majú dačo v hlave, a nenechajú jazdu vletieť na koly. Takáto dobrá a disciplinovaná taktika pechoty vedela dobre zastaviť ťažkú jazdu bohatších národov a pánov, a to za minimum ceny.

S ďaľším typom taktiky prišli Škóti. Nazývala sa "šiltron", a bola to vlastne okopírovaná a trocha upravená grécka falanga. Túto taktiku používali najmä v 13.storočí, počas bojov za samostatnosť. Pozostávala hlavne v rozložení jednotky - muži boli tesne pri sebe, vonkajšie rady držali kopije približne vodorovne, čo bolo veľmi účinné proti koňom. Zadné rady mali následne kopije vybavené ostrím na konci, ktoré bolo efektívne na útok proti približujúcim sa nepriateľom. Škóti, podobne ako ďaľší národ - Švajčiari - cvičili svoju prechotu v manévrovaní práve v takýchto skupinkách, vďaka čomu sa následne na bojisku vedeli rýchlo a efentívne pohybovať a manévrovať.

Nástup lukostrelcov

S vývojom taktík sa postupne zlepšovala sila pechotného vojska, a národy museli začať hľadať nové možnosti, ako sa proti pechote ubrániť. A táto možnosť prišla práve v podobe lukostrelcov a strelcov z kuší. Oproti pešiakom mali výhodu najmä v dosahu - šípy dokázali vystreliť aj na niekoľko stoviek metrov. Taktika lukostrelcov bola známa už v antických časoch a v čase upadania európskej civilizácie sa na ňu dočasne zabudlo. Navyše proti používaniu lukostrelcov v bitkách boli rytieri, ktorí dodržiavali a uctievali rytiersky kódex, ktorí žiadali boj zblízka. Bolo podľa nich nečestné zabíjanie šípmi na diaľku, a preto sa zo začiatku snažili panovníci počet lukostrelcov vo vojsku obmedziť na minimum, a  pri bitkách ich okrem výnimočných prípadov skoro nevyužívali. Ale časom začalo byť jasné, že lukostrelci sú vo vojsku veľkou posilou, a že sú účinní a užitoční či už pri obrane hradov alebo pri bitkách na poli.

Potvrdilo to aj víťazstvo Wiliama I. v bitke pri Hastingse, kde víťazstvo Wiliam dosiahol hlavne vďaka lukostrelcom. Samozrejme, ako to v tej dobe bývalo zvykom, všetku slávu si zlízli rytieri. Ale čo sa v tej bitke vlastne odohralo? Tu je stručný opis deja:

Bitka prebiehala na úbočí a jeho blízkom okolí. Anglosasi úbočie úspešne držali, a boli tak pevne zomknutí, že normanské rytierske vojská mali veľký problém preraziť. Anglický kráľ mal navyše v strede svojej zostavy jednotku elitných bojovníkov, tzv. huskarionov, ktorí bojovali ľavou rukou a štít mali v pravej. To im poskytovalo výhodu oproti ostatním bojovníkom, ktorú aj využívali. Následne uskutočnila jedna aj druhá strana výpady a vyzeralo to na porážku Normanov, ale podľa viacerých prameňov za víťazstvo môžu práve normanskí lukostrelci, keď jeden zo šípov zasiahol anglosaského kráľa Harolda, po čom sa bitka čoskoro skončila.

Využitie lukostrelcov v bojoch

Jedna z prvých armád, ktorá začala aktívne využívať celé oddiely lukostrelcov, bola anglická. Lukostrelcov tu podporovali hlavne nasledovníci Viliama Dobyvateľa a s pomocou lukostrelcov angličania vyhrávali bitky aj keď boli prečíslení. Vyvinuli tzv. šípovú hradbu, v ktorej uplatnili výhodu dostrelu dlhých lukov. Táto taktika pozostávala v rovnomernom pokrytí väčšieho územia, kedy nestrieľali na cieľ, ale na určitú oblasť. Pri vysokej kadencii mohol jeden oddiel (v zložení približne 3000 lukostrelcov) vystreliť za minútu viac ako 18 000 šípov. Pokiaľ týmito šípmi pokryli husté rady nepriateľa, bol účinok devastujúci. Napríklad francúzski rytieri počas storočnej vojny rozprávali o "slnku zatienenom smrtiacimi strelami".

Peší lukostrelci dokázali preniknúť šípom cez brnenie a zabiť nepriateľa zo vzdialenosti až 90 metrov. To sa taktiež ukázalo byť veľmi účinné, keďže s každým ďaľším vďaka šípom zabitým rytierom klesala morálka celého vojska a pri veľkom počte zabitých nepriateľských rytierov klesala sila a efektívnosť celých oddielov, čo viedlo k následnej porážke. Skrývanie nepriateľských bojovníkov za vozové hradby síce bolo účinné proti jazde, ale nebolo účinné proti šípom. A keď chceli nepriateľské oddiely následne zaútočiť na oddiely rytierov, ťažká jazda na to reagovala a lukostrelcov chránila.

Strelci sa neskôr stali dôležitou a nevyhnutnou obrannou jednotkou aj na európskych hradoch a mestách, kde boli súčasťou mestských milícií. Kombinácia strelcov z kuší a kopijníkov sa ukázali byť nesmierne účinné hlavne proti armádam, ktoré primárne využívali jazdectvo.

Odpoveď na hrozbu v podobe lukostrelcov

Lukostrelci začali byť postupom času veľmi obávanou jednotkou vo vojsku. Preto sa potrebovalo vymyslieť niečo, čím by sa dali lukostrelci poraziť. Odpoveďou na tieto potreby bola artiléria, ktorá umožnila narúšať zomknuté formácie. Jedným z prvých národov, ktoré vedeli toto delostrelectvo úspešne použiť v bojoch, bolo Španielsko. Tí vedeli aj úspešne bojovať proti kopijám s pomocou tzv. bucklerov. Buckleri boli ľahko vyzbrojení muži, ktorí sa vedeli rýchlo pohybovať medzi nepriateľskými jednotkami a narúšali rady kopijníkov.

Na konci stredoveku Španieli experimentovali s novým typom útvaru - útvaru zmiešaného z kopijí, mečov a pušných zbraní. Aj vďaka tomuto typu útvaru mali Španieli na konci éry jedno z najlepších a najúčinnejších vojsk v Európe.

Lukostrelci mali však jednu veľkú nevýhodu - počas streľby mali iba pasívnu obranu. Pre dobrú účinnosť streľby museli častokrát chodiť veľmi blízko k nepriateľovi. Preto si mnohí, hlavne anglickí strelci, nosili so sebou na bojisko koly, z ktorých si vytvárali provizórne obranné steny. Tie im poskytli dobrú obranu pred jazdou. Avšak boli vo veľkej nevýhode, keď ich napadla pechota. Niektorí si dokonca nosili na bojisko masívne štíty, za ktoré si mohli schovať skoro celé telo, a tak sa chrániť od nepriateľských šípov. Čo sa týka obrany miest, tam boli umiestňovaní poväčšine na hradby.

Na konci éry boli lukostrelci a kopijníci väčšinou organizovaní do spoločného pluku. Kopijníci držali nepriateľa ďalej, zatiaľ čo lukostrelci doňho strieľali šípy. Takéto útvary sa vedeli dosť dobre a efektívne pohybovať. Pokiaľ nepriateľ nevedel na takéto útvary efektne reagovať, bitku poväčšinou prehral.

Autor článku: Knight Rider 2000