Bojisko v stredoveku: Hattín

Začal nový rok, a ja som rozmýšľal, ktorou stredovekou bitkou by som prispel do Posla tento krát. Nakoniec, aj za pomoci nášho šéfredaktora Sarazina, som sa rozhodol sprostredkovať Vám bitku, ktorá je medzi Vami určite veľmi známa. Je to bitka pri Hattine.

Bitka pri Hattine, taktiež známa ako "Rohy Hattinu" (názov odvodený od blízkeho vyhasnutého vulkánu toho istého mena) sa odohrala 4.júla 1187. Na jednej strane bolo spojené križiacke vojsko Jeruzalema, na strane druhej moslimské vojská dynastie Ayyubidovcov.
Moslimská armáda na čele so Saladinom postupne pozabíjala väčšinu križiackych veliteľov, a následne neorganizované vojská Križiakov. Po jasnom výsledku bitky sa stali moslimské vojská dominantnou vojenskou silou vo Svätej Zemi a dobyli Jeruzalem a ďalšie mestá ovládané Križiakmi. Výsledok tejto bitky taktiež spôsobil tretiu križiacku výpravu.

Trocha histórie

Po smrti Baldwina V. nastupuje na trón Guy de Lusignan s Baldwinovou matkou Sibyllou. Jeruzalemské kráľovstvo bolo v tom čase rozdelené na viaceré územia podľa vplyvu. Niektoré ovládal panovník, niektoré jeho manželka, iné zasa relatívne noví ľudia, ako napríklad Raynald de Chatillon, Gerard de Ridefort a Templári, a ľudia na čele s Raymondom III. z Tripolisu, ktorí boli viazaní kráľovi Baldwinovi V. a boli odporcami vlády Guya de Lusignana.

Napätie medzi oboma tábormi postupne narastalo. Znechutený Raymond pozoroval barónov prichádzajúcich do Jeruzalema, aby sa mohli pokloniť kráľovi Guyovi a kráľovnej Sibylle. Preto sa Raymond vydal na presne opačnú stranu - pozdĺž pobrežia rieky Jordán hore do mesta Tiberias. Situácia sa postupne ďalej zhoršovala, otvorená vojna medzi Raymondom a Guyom visela na vlásku. Guyov plán - dobyť Tiberias, pevnosť, ktorú vlastnil Raymond skrz svoju ženu Eschivu, galilejskú princeznú. Vojenský konflikt bol nakoniec v poslednej chvíli odvrátený vďaka Baliana z Ibelinu, Raymondovho prívrženca.

     
Moslimský vzostup

Zatiaľ čo vo Svätej Zemi to vrelo, moslimský štát sa zjednocoval, a to v 1170-tych a 1180-tych rokoch, pod vládou Saladina. Jeho ríša sa rozprestierala od Egypta (od 1169) cez Damaskus (1174), Aleppo (1176) po Mosul (1183). Križiaci si však zjednocovanie všimli, a v roku 1177, v bitke pri Montgisarde moslimov pod vedením Saladina porazili. V 1180-tych rokoch zavládol medzi križiakmi a Saladinom neistý mier, ktorý bol však porušený Raynaldom, ktorý útočil na moslimské obchodné karavány. Takisto Reynald podnikol útok aj na Mekku.

     V apríli 1187 však nastalo medzi Reymondom a Saladinom prímerie. Ako súčasť ich dohody povolil Raymond Saladinovi vyslanie prieskumného oddielu do oblasti Galilei. V tom čase však územím prechádzala aj skupina vedená Balianom z Ibelinu. Raynald pozval Baliana do jeho hradu v Afule, kým moslimské vojsko neprejde, ale jeho pozvanie bolo ignorované. Táto skupina bola následne 1. mája v bitke pri Cressone porazená malým moslimským oddielom na čele s Al-Afdalom. Raymond, zdrvený z pocitu viny, sa uzmieril s Guyom, ktorý zorganizoval kráľovskú armádu, a poslal ju na sever, aby sa stretla so Saladinom. 

Pochod na pevnosť Tiberias

Križiaci vyrazili zo Seforie ešte pred svitaním, keď nenastali poludňajšie horúčavy. Vodcovia armády predpokladali, že sa ku Galilejskému jazeru (pri ktorom leží pevnosť Tiberias), ktoré bolo vzdialené okolo 25km, dostanú skôr, ako sa im minú malé zásoby vody, ktoré som sebou mali. Vo vojsku bolo zastúpených veľa dobrých veliteľov, ale aj veľa biskupov, okrem jeruzalemského patriarchu Herakliosa, ktorý pod zámienkou choroby ostal v Jeruzaleme. Kríž namiesto neho držal biskup z Akkonu.
Keďže sa vojsko nachádzalo na území Raymonda z Tripolisu, bol predvoj vedený práve ním. Za ním išiel malý oddiel pod vedením Raymonda z Antiochie, ktorý porušil neutralitu vyhlásenú svojím otcom, a pridal sa na stranu Jeruzalema. Za ním nasledovala hlavná kolóna, ktorá bola vedená samotným Guyom de Lusignanom. Zadný voj tvorili Balian z Ibelinu, Renaud de Chatillon, veľmajster templárov Gérard de Ridefrort a muž, ktorý po smrti Rogera de Moulins viedol rád johanitov.

Prvé problémy nastávajú už na začiatku cesty. Hneď, ako sa križiackej armáde stratí z dohľadu Seforia, začnú zadný voj ostreľovať Saladinovi lukostrelci na koňoch, ktorí sa následne sťahujú tak rýchlo, že rytieri za nimi nestíhajú vyraziť. Moslimovia zatiaľ obsadili vrcholy kopcov okolo údolia, ktorým museli križiaci prejsť. Pravému krídlu velil Saladinov synovec Taki ad-Dín, ľavé krídlo mal pod kontrolou Mustafa ad-Dín Gökböri, a vedenie nad stredom prebral samotný Saladin. Tí neustále ohrozovali križiakov, ktorí boli nútení postupovať ďalej v bojovej formácii, čím sa rapídne znížila ich rýchlosť presunu. Počas neho navyše moslimovia jazdili na koňoch v malých skupinách v ich blízkosti, kde zapaľovali suché kry a kroviny, z ktorých následne stúpal dym ktorý križiakov zahaľoval, čo následne spôsobovalo stratu orientácie. Guy vtedy zmenil pod nátlakom okolností plán cesty a nasmeroval vojsko k prameňom pri hore Turan, ktorá sa nachádzala iba 10km od Seforie.
Vojsko prišlo k prameňom okolo poludnia. Od pevnosti Tiberias boli vzdialení ešte 15km, a navyše tu bola stále hrozba útokov zo strany Saladinovho vojska, preto sa nikomu nechcelo opúšťať toto strategické miesto so zásobou vody. Ale aj napriek tomu vydal Guy rozkaz, a vojsko sa v podvečerných hodinách vydalo znova na cestu k pevnosti. Na radu Raymonda z Tripolisu tiahla armáda k Hattínskym horám, ďalšiemu strategickému bodu so zásobami vody. Vojsko sa priblížilo k horám až v noci, ale cestu mu zablokoval Saladin, ktorý pochopil zámer križiakov a rýchlo k horám presunul vojsko. Raymond z Tripolisu chcel na Saladina zaútočiť hneď, a cestu k vode si prebiť, ale Guy de Lusignan rozkázal rozložiť tábor, a tak presunul bitku na ráno.

Bitka začína

Bitka pri Hattine začala 3.júla. Raymond z Tripolisu viedol predvoj, Guy hlavnú armádu, a Balian, Raynald a ďalší velitelia zadný voj. Museli však byť veľmi opatrní, lebo boli stále ohrozovaní Saladinovou jazdou. 
Ako prvý zaútočil Saladin. Poslal dve krídla, ktoré prešli okolo križiakov, a zablokovali im únikovú cestu. Nemali na výber - museli bojovať. Tento manéver taktiež priniesol Saladinovi víťazstvo. Potom Saladin začal ostrý útok. Križiaci sa sústredili na vrchole kopca v zložení: rytieri v strede, pechota okolo nich. Tá bránila rytierov voči šípom, ktorých bol vzduch plný. Križiaci nemali už skoro žiadne zásoby - skoro žiadne jedlo, žiadna voda. Takisto nemali už žiadnu nádej na príchod zásob alebo posíl. Morálka vo vojsku rýchlo upadala.

Podrobnejšie informácie o situácii križiackej armády sa dozvedáme zo spisu Baha ad-Din ibn Shaada:

,,Boli veľmi utrápení, držali sme ich ako v oprátke. Zatiaľ čo my sme mohli pochodovať a pripravovať jednotky na útok, oni mohli iba čakať. Vedeli, že idú na smrť, videli ju pred očami. Boli si vedomí toho, že toto územie bude ich hrobom."

Ráno 4.júla boli križiacki vojaci oslepený dymom z ohňov, ktoré založili moslimovia. Boli zmätení, čo následne využila moslimská jazda, a zaútočila na ich predné línie podporovaná ťažkou streľbou ich lukostrelcov. Pod týmto náporom sa však dokázali križiaci rozdeliť a pripraviť na útok proti radom Saladinovho vojska. Situáciu im však stále sťažovali prebehlíci z radov rytierov, ktorí Saladinovi zvestovávali vždy najnovšie informácie o pohybe a plánoch križiackeho vojska. Situácia bola veľmi zlá. Unavení rytieri, hladní a smädní, sa pod vedením pokúsili masívne zaútočiť na Saladinove rady, boli však zblokovaní. To ich ale nezastavilo, svoje pokusy neustále opakovali. 

     
Informácie o tejto časti bitky máme od Saladinovho syna al-Afdala:

,,Keď jeruzalemský kráľ Guy bol na vrchu kopca so svojou armádou, urobili výpad smerom na naše rady, takže sme sa museli stiahnuť naspäť k otcovi (Saladinovi). Pozrel sa na útočiace vojsko , nadýchol sa a zakričal: ,,Dajme lož diablovi!" Moslimskí vojaci zakričali, a s vervou sa pustili do boja proti križiakom. Vedenie sa presúvalo so strany na stranu. Raz som videl utekať križiackeho veliteľa, ktorého prenasledovali moslimovia. Zakričal som zo žartu: ,,My vyhrávame!" O chvíľu nato však európske vojsko zaútočilo na naše rady, a zatlačilo nás späť k otcovi. Moslimovia ich však následne zatlačili späť na kopec. Zakričal som znova na otca: ,,My vyhrávame!" Ale otec mi odpovedal: ,,Ticho! Nevyhrali sme, kým nebude Guy mŕtvy!" A práve keď mi to hovoril ich kráľ padol. Sultán padol na kolená, zdvihol ruky a ďakoval Bohu za vyhranú bitku."

Ale nie všetci križiaci padli. Keď sa Raymond pokúsil zaútočiť na moslimské jednotky, tie sa rozostúpili a nechali Raymonda prejsť bez boja. Nevieme z akého dôvodu to bolo, možno chcel Saladin potvrdiť u ostatných pochybnosti, že Raymond je špeh.. Každopádne po Raymondovi sa podarilo na slobodu prebiť ešte Balianovi z Ibelinu, Reginaldovi zo Sidonu, Joscelinovi z Edessy a ďalším približne trom tisíckam kresťanov.

Guy sa, ako je už vyššie spomínané, pokúsil tiež o výpad, ale bol odrazený. Podnikal výpady znova a znova, až napokon zostalo na vrchole kopca približne 150 rytierov, ktorí zaujali kruhovú obranu okolo kráľovho stanu. Nakoniec však boli porazení, a kráľa zabili.

,,Mŕtvi boli roztrúsení všade po kopcoch a dolinách.. Hattín bol k ich mŕtvolám ľahostajný a vôňa víťazstva bola prerážaná ich zápachom.."

 Dôsledky bitky

Saladin v tejto bitke rozbil väčšinu odporu križiakov vo Svätej Zemi. Preto sa následne mohol obrátiť aj na dobýjanie ďalších miest. Za obeť mu padol aj Jeruzalem. Jediná armáda porazila spojenú armádu Jeruzalemského kráľovstva, Hrabstva Hripolisu, Rádu templárov, Rádu johanitov a Rádu rytierov z Montjoie. V bitke sa postavilo Saladinovi 1200 rytierov, 4000 jazdcov a 13.000 peších. Straty boli katastrofálne - o život prišlo približne 17.000 bojovníkov. Saladinova armáda sa skladala z 12.000 prevažne ľahkých jazdcov a 8.000 peších.
Saladin získal vďaka nerozvážnosti Jeruzalemského kráľa prístup do celej Svätej Zeme. Obsadil všetky strategické body, a ani nasledujúce križiacke výpravy už nedokázali vyhnať moslimov čo i len z Jeruzalema.

Autor článku: Knight Rider 2000