Bojisko v stredoveku : Bitka pri Grunwalde

História Rádu nemeckých rytierov sa začala písať vo svätej zemi. Po porážke kresťanských štátov sa rád sústredil na christianizáciu pobaltia, aby pohanov na východe obracal na kresťanstvo, no jeho konečným cieľom bolo vytvoriť veľký nemecký križiacky štát siahajúci až k Fínskemu zálivu. Zahŕňal by aj severné Poľsko, Litvu, časť Bieloruska a Ruska.

Koncom 14. storočia vojenská moc tohto rádu veľmi vzrástla a proti jeho výbojom sa Poľsko spojilo s Litvou pod vedením Vladislava II. Jagelovského. Rád sa rozhodol mečom zničiť spojenectvo dvoch susediacich krajín, napriek tomu, že boli kresťanské. Podporu na to poskytlo 22 feudálnych panovníkov západnej Európy. Veľmajster požiadal poľského kráľa o odloženie bitky z polovice júna na neskôr, aby mohol dopriať „česť európskemu rytierstvu zúčastniť sa vyhubenia pohanov“. Kráľ Vladislav II. Jagielo súhlasil. Za ten čas sa k rádu ako „hostia“ pripojili dobre vycvičený a vyzbrojení rytieri z celej západnej Európy.

Rád nemeckých rytierov predstavoval strašnú silu. Výcvikom aj výzbrojou bol vo výhode Rád nemeckých rytierov : rytieri Rádu bojovali kompletne v plnej zbroji a zbrojou boli chránené aj ich kone, ďalej boli považovaní za najlepších rytierov na svete. Napríklad vrchný komtúr bol slávnym majstrom meča, o ktorom sa šírili neuveriteľné povesti. Akoby toho nebolo dosť, Rád mal k dispozícii stovku diel, kým kráľovské vojsko len šestnásť (!).

Poľské sily viedol zbožný kráľ Vladislalv II., litovské sily viedol jeho (menej zbožný) brat Vytautas. Na pomoc im prišiel aj Smolenský peší pluk a tatárske oddiely. Ich jedinou výhodou proti rádu bola početná prevaha.

Armády sa stretávajú pri Grunwalde

Križiacke vojsko vedené veľmajstrom rádu Ulrichom von Jungingenom pritiahlo na bojisko ako prvé. Zvedovia preskúmali terén a veľmajster rozhodol, že tu počká na veľkú postupujúcu poľsko-litovskú armádu.

Nasledujúceho dňa, 15. Júla 1410, sa spojené poľsko-litovské vojsko vybralo na pochod ešte v nočných hodinách a keď prešlo asi desať kilometrov, kráľ Vladislav II. vydal kvôli nepriazni počasia rozkaz utáboriť sa. Bolo to pri Lubenskom jazere neďaleko dedinky Grunwald.

Poľskému kráľovi práve stavali stan, keď pribehol posol so správou, že neďaleko boli spozorované nepriateľské jednotky. Kráľ sa odobral na rannú omšu a šikovanie vojska ostalo na jeho zástupcoch a bratovi. Ich armáda bola v nevýhode, lebo boli postavený nižšie ako Rádové jednotky na rovine obkolesenej močiarmi a hustými lesíkmi, za ktorými bolo už len jazero. Zem bola mokrá po daždi. Kráľ absolvoval v poľnej kaplnke prvú omšu a ostal aj na druhú.

Veľmajster rádu Ulrich von Juningen vedel, že musí vyprovokovať početne silnejšieho nepriateľa k útoku na kopec, aby jeho strategicky rozmiestnené delá a strelci mohli rozprášiť poľskú ťažkú jazdu. Poslal teda k nepriateľskej armáde dvoch šľachticov (obrázok hore), ktorí odovzdali Vladislavovi a Vytautasovi dva holé nezdobené meče, s posmešným odkazom, aby im dodali odvahy do bitky. Urazená poľská šľachta hodlá okamžite vyraziť do útoku, ale kráľ ich zadržiava. Darované meče berie ako prísľub budúceho víťazstva.

Prvý útok

Prvý ťah urobia tatári a litovská ľahká jazda z pravého krídla pod vedením Vytautasa. Po pravom okraji bojiska dorazili k stovke rádových diel, ktorých paľba sa ukázala málo účinná – snáď kvôli tomu, že boli orientované na inú časť bojiska, alebo zvlhol prach po nočnom daždi.  Tak či onak, delá sú vyradené a jazda v prudkom nápore rozprášila aj podstatnú časť strelcov z kuší a lukov skôr, než ich stihli odraziť Rádový rytieri. Hovorí sa, že rozzúrený Rádový rytieri vyrazili za Tatármi a Litovčanmi (mapka dole) cez svojich strelcov a práve oni väčšinu udupali na smrť.

Postupne sa útoku vrhá aj poľská jazda a naproti z kopca vyrážajú v tesných šíkoch Rádoví rytieri. Treskot zrážky tisícky ťažkých jazdcov bolo počuť na kilometre ďaleko. Po  necelej hodine krvavého boja Tatári utekajú z bojiska a litovská ľahká jazda na pravom krídle, ktorá vyradilo delá a strelcov, začína ustupovať. Ústup sa ale rýchlo mení na útek k močiarom a hustým lesom v okolí jazera.

Smolenské jednotky umiestnené páve medzi Litovčanmi a Poliakmi vydržali a pripojili sa k Poliakom, čím sa bojová formácia dosť zmenila, ale zabránila sa rozpadu Poľských radov. Poliaci zatiaľ na ľavom krídle začali šíky Rádu nemeckých rytierov vytláčať, ale veľmajster Ulrich nasadil posily a ústup zdržal. Pomohlo aj to, že sa spustila prietrž mračien, boj zvoľnel a obe strany čas využili na preskupovanie svojich radov.

Litovčania vracajú úder

Kým Poliaci bojovali, Vytautas okolo seba zoskupil rozptýlených Litovčanov a stále prenasledovaný ťažkou jazdou zamieril k zalesneným okrajom bojiska, kde boli skryté Poľské posily. Tie z boku napadli nepripravených Rádových rytierov (obrázok dole) a zvyšky zahnali do močiarov, kde ich kone uviazli.

Vtedy zaúradovala náhoda - jeden z presúvajúcich sa Rádových práporov prechádzal okolo kráľa Vladislava. Hneď ho obkolesila (početne menšia) družina, aby zabránila jeho poznaniu a stiahli aj kráľovskú štandardu. Jeden z rytierov Rádu sa oddelil od ostatných a zaútočil na kráľa – zo sedla ho zhodil neozbrojený pisár (za čo bol neskôr kráľom povýšený) a členovia kráľovskej družiny ho zabili.

Keď dážď ustal, boj prepukol nanovo, avšak Vladislav II. nechal medzi zaklinenú Poľskú a Rádovú jazdu vniknúť ťažký peší pluk. Pechota ozbrojená mečmi bola v tlačenici veľmi efektívna a veľmajster si uvedomil, že musí ustúpiť. Rozkázal zahájiť ústupové boje.

Rádových rytierov opúšťa šťastie

Avšak Vytautas s litovskou jazdou posilnenou o poľské rezervy zaútočil z pravej strany na zadné šíky armády Rádu nemeckých rytierov. V zmätku, ktorý nastal, prerazila poľská ťažká pechota šík Rádových rytierov a rozdelila ho na dve obkľúčené časti. Neľútostný boj pokračoval. Ulrich von Jungingen, veľmajster rádu, viedol útok proti najsilnejším poľským jednotkám. Zem nasiakla krvou a bojujúci v tesnej skrumáži stúpali po ranených.

Ulrich von Jungingen bol v tlačenici pešiakmi stiahnutý z koňa a zabitý. Vtedy sa odpor Rádových vojsk zlomil a dali sa na útek. Časť hľadala záchranu v lese a močiaroch, kam ich prenasledovala litovská a poľská ľahká jazda.

Väčšia časť križiakov sa stiahla do tábora kúsok od Grunwaldu. Reťazami pospájali vozy a bránili sa, avšak nie dlho. Anonymný kronikár zaznamenal, že „v tábore i pri ňom ležalo nakoniec viac mŕtvych ako na ostatnom bojisku“. Bitka o tábor sa skončila až večer o siedmej plnou porážkou nemeckých rytierov. Padlo takmer celé vedenie rádu a mnoho európskych šľachticov.

Koniec mocného rádu

V bitke utrpel Rád najdrvivejši porážku vo svojej histórii, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Nový veľmajster podpísal mierovú zmluvu, podľa ktorej sa Rád nemeckých rytierov stal podriadeným Poľského kráľovstva. Dva meče, ktoré pred bitkou poslal veľmajster Vladislavovi II. a jeho bratovi Vytautasovi boli uschované v Krakove spolu s Nemeckými štandardami ako vojnové trofeje. Nakoniec sa dva meče stali kráľovskými insígniami používanými počas korunovácií poľských kráľov.

Autor článku: Sarazin Faestred