Hra vs. realita: Lukostrelec

Začiatok používania:

Na rozdiel od histórie, v hre prichádzajú lukostrelci na scénu neskôr, snáď ako jedna z posledných jednotiek. K lukostrelcom sa totižto dostanete neskôr ako k šermiarovi a vlastne celý rozbeh hry držia obranu dedín kopijníci a šermiari. Snáď hlavným dôvodom je drevo, po ktorom je v tom čase enormný hlad.

Začiatok používania:

Čo pamäť siaha sprevádza ľudstvo luk a preto nečudo, že luk bol aj pri zrode prvých armád.  Najpoužívanejší bol luk národmi žijúcimi v Malej Ázii, kde sa primitívne luky po prvý raz premenili v prvé majstrovské diela. Asýrčania tieto efektívne luky zaviedli do armády v hojnejšom počte v čase, keď budúci Rím tvorilo len pár bezvýznamných osád. 

Silné stránky:

Lukostrelec je obranná jednotka mnohých kvalít. Obrana proti pechote (sekerník, baranidlo, katapult, šľachtic) je skvelých 50 (z 50-tich možných), obrana proti jazde (ľahká jazda, ťažká jazda) nadpriemerných 40 (lepší je už len kopijník s obranou 45), obrana proti strelcom (lukostrelec na koni) 15.

Takže áno, inak výbornému lukostrelcovi môže dať šach mat strelecký útok. Avšak jediná útočná strelecká jednotka je lukostrelec na koni, ktorý je vo všeobecnosti používaný v malých počtoch (väčšinou len ako doplnok). Takže lukostrelcom väčšinou nemá kto ten šach mat dať a to je hlavný dôvod, pre ktorý je používaný v mnohých obranných kombináciách.

Ďalej je lukostrelec rýchly (podobne ako kopija), rýchlejší ako šermiar, čo je pri ďaleko cestujúcich podporách veľká výhoda. Lukostrelec tak môže plne nahradiť šermiarov a vytvoriť s kopijníkmi rýchlo cestujúcu a kvalitnú obranu proti všetkým možným útokom, ktorých chýba väčšie množstvo lukostrelcov na koni.

Silné stránky:

Táto „artiléria“ stredoveku mala v bitkách miesto za radami bojovníkov s kopijami, mečmi a sekerami. Na nepriateľa strieľali častejšie nepriamo, teda vo vysokom uhle, aby šípy padali do nepriateľských rád zhora. Bitka u Hastingsu (kde jeden zo šípov obrátil priebeh bitky) je dobrým príkladom ich dôležitosti. Tu nórsky lukostrelci rozprášili obrannú formáciu Sasov, ktorý odolávali útokom jazdy, tým, že do ich radov spustili zhora dážď šípov.

Priama streľba prebiehala tesne pred tým, ako sa zrazili šíky a strhol sa boj muža proti mužovi. Vtedy sa do nepriateľských radov vrhli aj oštepy a ľahké sekery, aby rozbili ich rady (alebo aspoň zmenšili počty).

Ako je dnes čítanie a písanie automatickou zručnosťou každého, tak v rannom stredoveku boli mnohí  dôverne oboznámení so streľbou z luku a cvičili sa v ňom pri love.

Slabé stránky:

Nevhodný na útok. Teda... nevhodný v 99.8 % útokov. V prípade, že sa obrana skladá z lukostrelcov, je možné útočiť lukostrelcami. Totižto útok lukostrelca je len 15 z 50 (dosť úbohé), ale obrana pred streleckými jednotkami je až škandalózne nízka: 5!

Lukostrelec je teda obranná jednotka, ale taká, bez ktorej sa v divokých kmeňoch obídete. Ba čo viac – poznám pár hráčov, ktorý lukostrelcov vôbec nepoužívajú a sídlia na prvých priečkach herných svetov. (Kedysi dávno som sa aj ja nechal strhnúť ich filozofiou a hral bez lukostrelcov v obrane.) Ako je to spôsobené? Nuž, v „hernom staroveku“ divoké kmene nepoznali strelecké jednotky. Neskôr boli doplnené, ale pravidlá boja sa výrazne nezmenili, preto je možné úspešne hrať bez nich.

Nemusíte ich používať, ale prečo ich nepoužívať? Lebo stoja viac dreva ako šermiari (ktorých v podstate nahradzujú) a čas potrebný na ich výrobu je omnoho dlhší (samozrejme v reálnom stredoveku boli práve šermiari omnoho náročnejší na suroviny aj dobu výcviku).

Slabé stránky:

Hodnota lukostrelcov v šarvátkach bola mizivá. Nepriama streľba bola efektívna proti veľkým útvarom, proti menším sa musela používať priama streľba. Dobrí lukostrelci si mohli „vybrať“ svoj cieľ zhruba na vzdialenosť 70-50 m, ale väčšina mohla efektívne strieľať až omnoho neskôr. Kým nepriateľ k strelcom dorazil, nemali mnoho času uplatniť výhodu streleckej zbrane.

V riadnych bitkách boli lukostrelci účinný, avšak stále veľmi zraniteľní. Predovšetkým jazda mohla obísť nepriateľské rady a zmiesť strelcov jediným útokom.

Ďalšou slabinou boli luky samotné. Luk nesmel zvlhnúť, podobne tetiva, ktorá sa navyše rýchlo opotrebovala.

Lukostreľba je činnosť, ktorá vyžaduje zapojenie iných svalov, než akákoľvek iná činnosť, preto lukostreľbu možno natrénovať len lukostreľbou. Taký výcvik bol dlhý a nijako systematický, skôr len inštinktívny. V rannom stredoveku boli lukostrelci mizerní – verbovaný z radov slobodných sedliakov, či lovcov (ktorí si luky a šípy sami vyrábali). A nakoniec: efektivitu lukov dosť znižovala železná zbroj.

Pozícia v armáde:

De facto najefektívnejšia obranná jednotka, ale hráč musí pripočítať dve veľké nevýhody lukostrelcov: časovú náročnosť verbovania a veľkú spotrebu dreva. Alebo ich nejako negovať. Napríklad zostava 8500 kopijníkov, 5500 lukostrelcov a 1000 ťažkej jazdy je zverbovaná v rozumnom čase a má vyváženú spotrebu dreva/železa. Takáto zostava je navyše tak rýchla na presun, ako sa len dá a aj obrana proti všetkým možným druhom útoku (peší, jazdecký, strelecký) je vyvážená. 

Pozícia v armáde:

Bojové nasadenie lukostrelcov bolo veľmi široké, od otvorených bitiek, cez obliehanie opevnení, po obranu vlastných pevností. Strelci (s výnimkou jazdných, o ktorých bude zmienka inde) bojovali obvykle ako pešiaci a v bitkách spravidla zahajovali bitku mohutným ostreľovaním pozícií nepriateľa. Po tom sa buď z bitky úplne stiahli, alebo bojovali za radami ťažkoodencov ako obyčajná pechota.

Nevýhody ľahkej ochrany a slabšej výzbroje dostatočne vynahradilo opevnenie, ktoré držalo nepriateľov od tela. Preto sa lukostrelci uplatnili predovšetkým pri obrane opevnených miest.