Bojisko v stredoveku: Stratégia

Ako ste si už určite všimli, v tomto dieli Bojiska v stredoveku nebudeme opisovať žiadnu konkrétnu bitku. Prečo? Lebo sme ich už dosť odhalili v minulých dieloch, ale neodhalili sme podstatu tých bojov - podstatu, prečo sa vôbec v stredoveku bojovalo. Na toto sa pozrieme v tomto dieli Stredovekých bitiek.

VITAJTE V STREDOVEKU

Stredovek sa v mnohých spisoch udáva ako obdobie takmer nepretržitých bitiek a vojen takmer po celom svete (prečo takmer.. Predstavte si ako by bojovali napríklad na Antarktíde :-D). A v tomto období sa mení aj rozmýšľanie ľudí - viac ako nikdy predtým sa ľudia zameriavajú na bohatstvo, na majetok. A keďže majetok znamená pôdu, ľudia chceli vlastniť čo najviac pôdy. Ale tá pôda vtedy už patrila niekomu inému...

Na začiatku éry to teda predovšetkým znamenalo pustošiť a brániť pôdu, keďže všetko bohatstvo plynulo práve z nej. Postupom času sa však dôležitými stali aj mestá, keďže boli centrom obchodu, pretože predstavovali ďalší nárast zisku hlavne z obchodu a priemyselnej výroby.

VÝVIN VOJSKA

Bitky sa postupne zdokonaľovali zo stretov slabo organizovaných bojových bánd až do bitiek, kde sa uplatňovali manévre a taktika na veľmi vysokej úrovni. Podieľ na tom mali hlavne vývoj nových tipov zbraní a schopnosť správne ich využiť. Prvé armády stredoveku boli vlastne iba húfom vidiečanov ozbrojených mečmi, kopijami alebo sekerami, útočiacich na nepriateľa jednotlivo. Potom ale nastal rozhodujúci zlom – v bitkách sa začala využívať ťažká jazda. Tým sa hlavnými jednotkami v bojoch stávali práve rytieri, a pechota bola odsunutá na vedľajšiu koľaj ako záloha, špecializovaná najmä na ničenie pôdy a boj v mestských radových zástavbách.

Rytieri väčšinou slúžili svojim pánom – feudálom, a boli to muži špeciálne vycvičení na boj, takže obyčajní slabo organizovaní, slabo vyzbrojení a navyše nevycvičení sedliaci sa s nimi nemohli ani zďaleka porovnávať. Rytieri bojovali sami alebo v družinách, a ich útokom mohli  úspešne vzdorovať iba podobné jazdecké jednotky. V tomto období bola česť rytierov na prvom mieste, preto aj bojové taktiky a praktiky boli milosrdné. Častokrát sa rozhodlo o víťazovi dokonca aj bez bitky, kedy sa strana, ktorá sa cítila slabšia, jednoducho otočila a odišla z bojiska.

Pre obe strany boli taktiež strategicky dôležité hrady. Z hradov vedeli posádky kontrolovať široké okolie, a často rozhodovali o víťazstve/prehre utočníkov. Podobne ako hrady však boli opevnené aj mestá. Ich obrana a dobývanie boli vo všeobecnosti rovnako dôležité ako boje o hrady.

POĽNÉ ARMÁDY

Ich taktika spočívala v rýchlom manévrovaní a získavaní opevnených bodov, odkiaľ mohli plieniť krajinu alebo, naopak, zabrániť nepriateľovi v podobnej činnosti.  Pravidelné bitky boli vedené na zastavenie skazy spôsobenej nepriateľskou inváziou. Napríklad v bitke pri Hastingse roku 1066 bojovali Anglosasi o zastavenie invázie Normanov. Anglosasi prehrali a Normani pod Williamovým vedením strávili ďalších niekoľko rokov upevňovaním vlády nad Anglickom v ich víťaznom ťažení. V bitke na rieke Lech roku 955 sa stretli Nemci s maďarskými nájazdníkmi z Východu. Presvedčivé víťazstvo Nemcov pod Ottom I. znamenalo koniec maďarských invázií. Porážka Maurov roku 732 Karlom Martelom ukončila moslimské nájazdy a ich rozpínanie sa zo Španielska.

Bitky pri Kreščaku, Poatiers, všetky počas storočnej vojny, mali za úlohu zastaviť postup Angličanov vo Francúzsku. Francúzi tieto bitky prehrali, a Angličania postupovali ďalej do vnútrozemia, ktoré sa im ale následne nepodarilo udržať a boli vytlačení. Ďalej všetky križiacke výpravy - mali za úlohu ovládnuť strategické miesta vo Svätej Zemi, odkiaľ by mohli územie ovládať. To sa im chvíľu darilo, ale iba do roku 1187, kedy boli porazení pri Hattine, a to znamenalo aj následný pád Jeruzalema.

Od 14.storočia sa do popredia dostávajú armády, v ktorých sa vyžadovala silná organizácia. Keďže však v tomto období pozorujeme prechod od feudálnych armád k žoldnierskym, a keďže ľudia bojojúci za česť a slávu bojujú lepšie ako ľudia bojojúci za peniaze - žoldnieri, rytieri v tomto období viac krát pocítili trpkú chuť prehry, kedy prehrali s dobre organizovanou a disciplinovanou pechotou. Zaujímavým príkladom z tohto obdobia je napríklad Husitské vojenské umenie, ktoré využívali hradby z vozov a vhodnú kombináciu pechoty, jazdy a delostrelectva.

TAKTIKY JAZDY

Európska jazda bola zvyčajne organizovaná do viacerých oddielov. Najviac sa stretávame s počtom oddielov 3, pričom prvý mal vždy za úlohu buď preraziť obranné postavenia nepriateľa, alebo tieto pozície tak oslabiť, aby ich mohli druhý a tretí oddiel preraziť. Jazdectvo však malo aj "čistiacu" funkciu - podieľalo sa na likvidácii väčšinou neorganizovaných nepriateľských skupín, ktoré sa dali na útek. Pri týchto bitkách boli jazdci vybavení väčšinou štítom a kopiou, namiesto ktorej pri jej strate používali hlavne meč. V bitke mali vdaka koňom veľkú prevahu - pri bitke jeden na jedného vedeli usmrtiť desiatky nepriateľov.

V praxi rytieri sledovali hlavne svoje vlastné ciele, a keďže sa starali o svoju česť a slávu, stávali vždy v prvých radoch a útočili viac-menej bezhlavo hneď ako sa objavil nepriateľ, nehľadiac pri tom na celkové víťazstvo a vlastný život, ale iba na svoju slávu, narúšali taktiky veliteľom. V niektorých prípadoch dokonca velitelia nechávali rytierov bojovať bez koní, aby si zabezpečili nad nimi aspoň ako-takú kontrolu. To bolo obľúbenou voľbou hlavne v prípadoch, kedy bolo nepriateľské vojsko početnejšie.

Peší rytieri navyše podporili morálku ostatnej pechoty. Peší rytieri sa väčšinou opevnili spolu s pechotou za vozovými hradbami alebo bariérami z kolov. V správnom teréne zabránili nepriateľskej jazde prelomiť ich pozície, a minimalizovali nepriateľovu výhodu v rýchlosti a mobilite.

Príkladom nedisciplinovanosti rytierstva bola bitka pri Kreščaku v roku 1346. Francúzska armáda mala veľkú presilu (40 000 ku 10 000), pričom mala omnoho viac rytierov na koňoch. Angličania sa však rozdelili do troch oddielov lukostrelcov, ktoré chránili zabodnuté koly v zemi a obsadili postavenia vo vhodnom teréne. Medzi troma oddielmi boli dva oddiely peších rytierov. Tretí bol držaný v zálohe. Francúzsky kráľ poslal ženevských nájomných strelcov z kuší, aby anglickú armádu ostreľovali, zatiaľ čo sa snažil zorganizovať svoje jazdectvo do troch oddielov. Kuše ženevských strelcov však boli zvlhnuté a neúčinné. Francúzski rytieri medzitým ignorovali snahu svojho kráľa zorganizovať ich a len čo uvideli nepriateľa, zúrivo naňho vrieskali.

Francúzsky kráľ nakoniec poslal svojich rytierov vpred proti anglickým lukostrelcom. A hoci bitka trvala celý deň, anglická pechota (ktorá svoje kuše a dlhé luky chránila pred dažďom) odrazila početné útoky francúzskeho jazdectva a porazila výkvet vtedajšieho európskeho rytierstva, ktorý sa bil ako obyčajná nedisciplinovaná zúrivá cháska.

V neskorom stredoveku sa lukostrelci a pechota celkovo postupne vyrovnali ťažkej jazde. Pravidelne sa využívali koly, konské pasce a priekopy ako ochrana pred jazdou. Výpady proti radám kopijníkov a lukostrelcov prinášali väčšinou iba veľa mŕtvych tiel koní a ich jazdcov. Rytieri museli buď bojovať po vlastných alebo vyčkávať na správny moment. Zničujúce prielomy však stále boli možné, avšak len vtedy, ak nepriateľ bol v pohybe, dezorganizovaný alebo mimo svojich dočasných podporných stavieb na bojisku.

V tomto dieli sme si priblížili taktiku jazdeckých bojov. V ďaľšom dieli si priblížime taktiku pechoty.

Autor článku: Knight Rider 2000